Zdravotná sestra o migrantoch: Myslela som si, že vzniká koncentračný tábor

Autor: Adam Sipos | 10.11.2015 o 20:37 | (upravené 11.11.2015 o 8:36) Karma článku: 10,80 | Prečítané:  4514x

Štyri roky pracovala pre útulok s bezdomovcami, pôsobí na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny v Bratislave. Pomáhala s organizáciou Magna v utečeneckom tábore pri chorvátsko-srbských hraniciach. Bc. Erika Csibová.

Byť zdravotnou sestrou je určite zaujímavé. Prečo si sa rozhodla pre toto povolanie a prečo si navštívila utečenecký tábor?

Pre povolanie sestry som sa rozhodla v prvom rade z presvedčenia pomáhať chorým ľudom. Mala som možnosť vyskúšať si prácu opatrovateľky v útulku pre bezdomovcov, kde som nabrala veľa skúseností. Začalo ma to veľmi baviť, a preto som sa rozhodla ísť študovať na SZU a stať sa zdravotnou sestrou. Chcela som pomôcť aj v súčasnej kríze.

Pomáhať utečencom si išla cez organizáciu Magna. Vedela si čo ťa čaká?

Zo začiatku som nevedela, že pôjdem do utečeneckého tábora. Na chorvátsko-srbských hraniciach bola krízová situácia, kde hľadali na pomoc zdravotných pracovníkov, tak som sa rozhodla, že to je dobrá vec. Mala som voľný čas, tak som išla.

Na Slovensku sa vedie veľká debata o utečeneckej kríze, ale málokto si vie predstaviť situáciu naživo. Aká je skutočná situácia priamo na hraniciach?

Nemôžem komentovať situáciu priamo na hraniciach, keďže hneď prvý deň, ako som prišla k chorvátsko-srbským hraniciam, bol zriadený utečenecký tábor v dedine Opatovac. To je blízko pri hraniciah so Srbskom. 

Aké boli prvé dojmy z tohto prostredia?

Prvotné dojmy a pocity z utečeneckého tábora boli veľmi silné, emotívne, pretože si ich človek nevie predstaviť. Kým to nevidí na vlastné oči. Samozrejme, ako človek som to vnímala veľmi emocionálne a keď som si predstavila, že by ma mali niekde takto zavrieť, bez možnosti voľby a voľného pohybu mimo tábora, neviem ako by som to zvládla. Srdce mi zvieralo hlavne pri pohľade na tie malé deti, ktoré sa nachádzali v tábore a na množstvo tehotných žien, ktoré ležali, či už pod stanom alebo len tak na zemi. Jednoznačne to bol veľmi silný zážitok. 

Mám taký pocit, že sa u nás slovo „utečenec“ stalo niečím zlým. Je to niekto, kto nás chce ohroziť. Akí teda sú?

V prvom rade je určite podstatné pozerať sa na utečencov, ako na ľudí, ktorí utekajú z vojnou poznačenej krajiny za niečim lepším. 

Samozrejme, že pod lepším sa myslí krajina, kde im nehrozí každú chvíľu výbuch nejakej bomby a kde nebudú mať strach, že hneď prídu o svoje životy a o svoj domov. Niektorí z nich sú rovnako vzdelaní ako my, len sa im situácia v krajine veľmi zhoršila. Ak chcú prežiť, tak nemajú inú možnosť, len utekať. 

To samozrejme neznamená, že majú byť spokojní s tým, že sú zatvorení v tábore, kde majú stany, a musia spať na zemi. Majú byť spokojní že sú zavretí niekde, kde nevedia čo ich čaká a čo sa s nimi bude diať?

Skúste si predstaviť situáciu, že vy by ste boli tými utečencami, máte všetci určitý životný štandard, ktorý by vám náhle situácia v krajine ohrozila. Dali by vás do tábora. Boli by ste spokojní? Jediné s čím by ste boli spokojní by bol len pocit, že na vás každú chvíľu nepadne bomba. To by bol váš jediný dobrý pocit z celej situácie.

Áno, to hovoríme o utečencoch, ktorí utekajú pred vojnou a hrozbou fyzickej likvidácie. Veľa sa hovorí aj o ekonomických migrantoch, ktorí zneužívajú túto krízu, aby sa dostali do Európy a vrátili sa k rodinám alebo začali nový život. Stretla si sa aj s takýmito ľuďmi? Správali sa inak ako utečenci, ktorí utekali pred vojnou?

Samozrejme, že sa medzi utečencami našli aj ekonomickí migranti. Bola som veľmi prekvapená, ale bolo ich väčšie množstvo ako tých, ktorí priamo utekali pred vojnou. Mala som pocit, že tí, ktorí utekali z ekonomických dôvodov, mali väčší prehľad o tom, kam by sa chceli dostať.

Bolo zopár aj takých, ktorých uz čakali rodiny v inej krajine, kde pre nich mali všetko na ďalší život zabezpečené, len sa museli dostať do konkrétnej krajiny. Bola som veľmi prekvapená, koľko utečencov vedelo dobre po anglicky. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti to bolo veľmi dobré.

Aký bol rozdiel medzi tými, ktorí utekali pred vojnou a tými, ktorí išli za rodinou alebo lepším zamestnaním?

Ak mám porovnať utečencov utekajúcich pred vojnou  a ekonomickými migrantmi, tak vďačnejší a pokornejší boli tí, ktorí ušli pred vojnou. Napriek tomu nemôžem povedať, že by sa správali veľmi rozdielne tí ekonomickí, až na to, že mali možno trochu viac požiadaviek.

Vážia si utečenci pomoc, ktorú ste im poskytovali na mieste?

Myslím si že áno, boli veľmi radi, že sa mali na koho obrátiť a dokonca sme boli veľmi prekvapení, že sami nás vyhľadávali.

Medzi utečencami boli aj lekári a taktiež študenti medicíny, ktorí svoje štúdium museli ukončiť. Aj oni sa velmi ochotne zapájali do pomoci ostatným.

Čo si myslíš o narastajúcom extrémizme na Slovensku? Veľa Slovákov sa bojí. Majú sa čoho? Bála si sa medzi nimi?

Nemala som strach z utečencov, mala som strach z celej tejto vyhrotenej situácie. Ľudia v utečeneckom tábore sú vystavení obrovskému stresu a napätiu. Preto je veľmi ťažké predpokladať, ako sa bude správať psychicky utrápený človek. Za normálnych okolnosti by neublížil ani muche. Ale dá sa to tvrdiť na sto percent aj vtedy, keď sú v zúfalej situácii? 

Veľakrát sú rozdelení od svojich rodín, nevedia čo s nimi bude. Do tábora pre nich chodili autobusy, ktoré ani len nevedeli kam ich nesú ďalej. Verili, že na lepšie miesto. Bola tam veľmi vyhrotená situácia, hlavne na psychiku človeka. Niekedy robia ľudia zúfale veci v zúfalej situácii. To ešte ale neznamená, že ich za to musíme súdiť.

Boli na mieste aj pekné momenty? Za ten čas si sa stihla aj zasmiať?

Našťastie sme mali dobrú partiu čo sme išli dobrovoľne pomáhať, takže boli aj svetlé chvíle. Hlavne keď nám niekto priniesol jedlo alebo kávu.

Je správne, že chce Slovensko prijať len 200 utečencov? Len kresťanov... Vedeli by sme pomôcť aj viac?

Myslím si, že nie je správne deliť ľudí podľa vierovyznania. Kresťan môže napáchať rovnako veľa zla ako človek s iným vierovyznaním. Vierovyznanie z nás nerobí lepších či horších ľudí. Myslím si, že aj napriek tomu, že sme malý štát, by sme určite dokázali pomôcť viacerým, ako len dvesto ľuďom.

Myslíš si, že najväčším problémom prečo by sme nemohli prijať utečencov - aj moslimov - je fakt, že nemáme mešitu?

Ja si osobne myslím, že to je ten najmenší problém. Nemyslím si, že je problém postaviť budovu, ide o to či ju chceme postaviť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?